Japonskí vedci testujú koncept vesmírneho výťahu miniatúrnej veľkosti vo vesmíre.
V roku 1895 ruský vedec Konstantin Tsiolkovsky videl novovybudovanú Eiffelovu vežu a prišiel s myšlienkou postaviť výťah do vesmíru. Odvtedy bol tento koncept pravidelne diskutovaný a navrhovaný, často s bláznivými zvukovými funkciami, ako je protiváha klesajúca na zem a poháňanie kabíny výťahu hore a von zo zemskej atmosféry.
![Image Image](https://images.couriertrackers.com/img/japan/9/japan-takes-first-miniature-step-building-an-elevator-space.jpg)
Nikto nebol celkom schopný vymyslieť spôsob, ako to dosiahnuť, takže vesmírny výťah sa postupom času stal viac sci-fi ako realistický cieľ. Vedci v Japonsku sú pripravení urobiť prvé, veľmi malé kroky k testovaniu výťahu k hviezdam.
Vedci z univerzity Shizuoka v septembri uvedú miniatúrny vesmírny výťah na raketu H-2B z ostrova Tanegashima. Výťah bude približne taký veľký ako dva zápalkové boxy a pokúsi sa posunúť nahor a nadol 10 metrov kábel zavesený medzi dvoma malými satelitmi.
Vypúšťanie rakiet je v súčasnosti jediným spôsobom, ako sa dostať do vesmíru. © WikiImages / Pixabay
![Image Image](https://images.couriertrackers.com/img/japan/9/japan-takes-first-miniature-step-building-an-elevator-space_1.jpg)
Je to ďaleko od pôvodného Tsiolkovského nápadu v jeho knihe sny Zeme a neba z roku 1895, ktorá bola veža vysoká 36 000 kilometrov vedúca k „nebeskému hradu“ na vrchu. Odvtedy bolo predložených niekoľko teórií, vrátane teórie iného ruského vedca Jurije Artsutanova, ktorý v roku 1959 naznačuje, že medzi Zemou a mestom vo vesmíre by sa mohol vytvoriť kábel. Rovnako ako u väčšiny z týchto myšlienok, problémy vznikali pri určovaní materiálu dostatočne pevného na to, aby sa dosiahol doteraz.
V deväťdesiatych rokoch bol vynájdený nový materiál nazývaný uhlíkové nanorúrky, ktorý bol dostatočne silný na to, aby podporoval vesmírny výťah, a to vyvolalo novú vlnu návrhov. V roku 2000 Bradley C Edwards, americký vedec, navrhol vytvorenie 100 000 km dlhej papierovej tenkej pásky s použitím kompozitného materiálu z uhlíkových nanorúrok.
Prierez pásu by poskytol výťahu väčšiu šancu na prežitie meteoroidov a mal by mať dostatočný povrch, aby ich transportné struky mohli vystúpiť jednoduchými valcami. Edwards odvtedy publikoval dve knihy o tejto téme a tvrdí, že vesmírny výťah by mohol znížiť náklady na vesmírne cestovanie o faktor 100.
V nedávnej dobe sa zmluvná spoločnosť v Japonsku s názvom Obayashi, ktorá postavila najvyššiu štruktúru v Tokiu, zaviazala do roku 2050 postaviť vesmírny výťah s káblami vyrobenými z uhlíkových nanorúrok.
Zostáva vidieť, či niekedy vstúpime do výťahu, ktorý nás dovedie do vesmíru. Je tu ešte dlhá cesta, ako ísť s materiálmi, a vyhnúť sa meteoroidom a ostatným troskám vo vesmíre, zatiaľ čo prežívanie zemetrasení, hurikánov a tornád tu na Zemi bude výzvou pre každého, kto bude stavať takúto štruktúru. Ale v Japonsku táto myšlienka vzala semeno silnejšie ako kdekoľvek inde a bude zaujímavé vidieť, ako ďaleko nás môžu tieto experimenty dostať k hviezdam.